Kálmán Kittenberger

Autor: Mgr. Peter Pleva


10. októbra 1881, Levice – 4. januára 1958, Nagymaros

Poľovník, preparátor, prírodovedec, učiteľ, externý pracovník Maďarského národného múzea, šéfredaktor a vydavateľ poľovníckeho časopisu „Nimród“, prieskumník neznámych kútov „čierneho kontinentu“, cestovateľ a autor mnohých kníh a článkov o Afrike.

Narodil sa v Leviciach a tu prežil aj svoje detstvo. Pochádzal z chudobnej rodiny a bol najmladší z ôsmich detí. Okolie Levíc, bohaté na rôznorodú faunu, ho ovplyvnilo aby sa neskôr venoval hlbšie prírode. Tu nazbieral aj prvé skúsenosti s lovom keď zbieral vtáky a nosil ich na preparovanie svojmu stredoškolskému učiteľovi Jenő Kriekovi. Najprv študoval na gymnáziu neskôr prestúpil na lacnejšiu učiteľskú akadémiu v Leviciach. Pokračoval v štúdiách v Budapešti na meštianskej učiteľskej akadémii. Už vtedy sa intenzívne venoval prírodným vedám. Pravidelne dochádzal do preparačnej dielne Zoologického oddelenia Národného múzea. Svoje vysokoškolské štúdiá z finančných dôvodov nedokončil. Krátky čas pracoval ako učiteľ v dedinke Tatrang v Sedmohradsku (dnešné Rumunsko).

V roku 1902 dostal – ešte ako učiteľ v Tatrangu, ponuku na africkú cestu od Národného múzea. Prvýkrát navštívil Afriku v roku 1903, keď ako preparátor sprevádzal v Britskej Východnej Afrike (dnes Keňa) Arzéna

lev

Nad skoleným levom

Damaszkina, ktorý tu poľoval a zbieral materiál. Kittenberger neváhal obetovať svoje úspory a s jednoduchou výbavou ako 21 ročný odišiel na toto dobrodružstvo. Často sa počas svojich poľovačiek a zberných ciest dostal na miesta, „na ktoré ešte nevkročil biely človek“. Východnú Afriku si zamiloval na celý život a vrátil sa sem ešte päťkrát. Strávil tam spolu 16 rokov svojho dobrodružného života.

V roku 1904 počas poľovačky v Afrike utrpel vážne zranenia z ktorých sa liečil niekoľko mesiacov. Vo vysokej tráve sledoval leva, no čakal, kým sa priblížil až k nemu aby ho mohol zastreliť z blízka. Puška ale zlyhala a lev sa vrhol naňho. Kittenbergerovi sa v poslednej chvíli podarilo počas zápasu, leva chytiť za jazyk a trhnúť ním. To leva prekvapilo a kým sa prebral tak si Kitty vymenil náboj a strelil leva do oka. Lev ho ale stihol dodriapať svojimi pazúrmi a odhryzol mu stredný prst. Ten potom poslal vypreparovaný do múzea (majú ho tam dodnes), aby dokázal v akých ťažkých podmienkach pracuje. Za nechtom sú ešte dodnes viditeľné stopy arzénu, ktorý sa v tom čase používal na preparovanie.  Afriku si zamiloval na celý život a vrátil sa sem ešte päť krát. Strávil tam spolu 16 rokov svojho dobrodružného života.

Pred odchodom do Afriky sa dohodol s riaditeľom zoologickej zbierky Národného múzea, že bude pravidelne posielať ulovený a nazbieraný materiál. Až do roku 1914 pravidelne posielal obrovské balíky vypreparovaných živočíchov. Mnohé jeho preparáty nezostali iba v Maďarsku, ale pre zlú finančnú situáciu múzea ich predávali zahraničným inštitúciám. Spolu takto poslal viac ako 60 000 exemplárov africkej fauny. Z toho 3713 stavovcov a okolo 57 000 bezstavovcov. Objavil a zdokumentoval okolo 300 nových druhov živočíchov ktoré dovtedy neboli známe pre vedu, 40 z nich je pomenovaných práve po ňom.

Udalosti prvej svetovej vojny ho zastihli v Ugande v roku 1914. Ako občana nepriateľskej krajiny ho Angličania zajali, získané materiály mu zhabali a deportovali ho do indického zajateckého tábora. Tam sa mu podarilo vďaka svojej šikovnosti získať si dôveru dôstojníka ktorý mal na starosť strážiť zajatcov a dokonca od neho dostal aj zbraň s ktorou mohol chodiť mimo tábora na poľovačky. Takto dopĺňal skromné prídely pre zajatcov. Odtiaľ ho prepustili na slobodu až po piatich rokoch. Na konci roku 1919 sa vrátil domou úplne olúpený.

V roku 1920 prevzal redaktorské miesto poľovníckeho časopisu „Nimród“ a od roku 1929 sa stal aj jeho vydavateľom. V časopise publikoval svoje zážitky z ciest po Afrike. Oslovil aj iných známych poľovníkov, napr. Fekete Istvána a publikoval ich zážitky z poľovačiek ale aj odborné články. Postupne z dovtedy neznámeho časopisu urobil vzorové periodikum pre iné poľovnícke časopisy v celej Európe. Stal sa mimoriadne populárnym.

O svojich zážitkoch napísal aj viacero kníh. V roku 1927 mu vyšla kniha pod názvom „Moje zberateľstvo a poľovanie v Afrike“, ktorá bola preložená aj do angličtiny a francúzštiny. Jeho druhá kniha „Zmenená Afrika“ uzrela svetlo sveta v roku 1930. O Afrike napísal ešte dve knihy: „Od Kilimandžára k Nagymarosu“ a „Moja posledná africká poľovačka“. Všetky tieto knihy sa stali vo svojej dobe bestsellermi. Vyšli vo viacerých vydaniach, žiaľ ani raz v slovenčine. Po Kittyho smrti napísal jeho podrobný životopis Fekete István kde napísal aj také príbehy, ktoré nie sú inde spomenuté. Dokonca Kittenbergerove príbehy dostali aj komixové spracovanie pre najmladšiu generáciu. V roku 2021, k 140 výročiu jeho narodenia nakrútili film „Kálmán Kittenberger – Posledná poľovačka“ v hlavnej úlohe s legendárnym hercom a taktiež poľovníkom – Bodrogi Gyulom. 

Kittenberger je známy aj pod menom „Katona“ ktoré mu dal Dr. Géza Horváth – správca zoologickej zbierky. Proti tomuto premenovaniu ostro protestoval, ale veľká časť jeho objavov je zapísaná v katalógoch práve pod týmto menom. Priatelia ho prezývali Kitty a v Afrike dostal od domorodcov viacero prezývok ako „Bvana Ndege“ – Pán vták, pretože často lovil a preparoval vtáky a „Bvana Mzé“ – Starý pán, aj keď ešte v tom čase bol mužom v plnej sile. Takýmto spôsobom vyjadrovali svoju úctu a obdiv k jeho húževnatosti.

lebka

lebka leva v Tekovskom múzeu

Na svoje rodné mesto Levice nezabudol a pravidelne sa vracal na návštevu svojej rodiny. Dokonca niekoľko drobností daroval aj do zbierok múzea. Dodnes sa v prírodovedeckých zbierkach Tekovského múzea nachádza „Morská huba“ ale aj lebka leva.

náhrdelník domorodcov uložený v Tekovskom múzeu

Ako rarita je v depozitári múzea uložený aj náhrdelník s mušľami, ktorý dostal od jedného z Afrických kmeňov. V odbornej knižnici sa nachádza kniha s jeho osobným venovaním a podpisom. Jeho meno nesie aj miestny oddiel skautov aj jedna z ulíc v centre mesta.

Na konci svojho života sa ale dožil aj obrovskej tragédie. Počas bojov o Budapešť na konci druhej svetovej vojny boli niektoré exponáty poškodené vojnovými udalosťami. Akoby to nestačilo, tak veľká časť jeho celoživotnej zbierky zhorela pri požiari prírodovedeckého oddelenia Národného múzea počas nepokojných udalostí roku 1956. Aj napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu pomáhal organizovať nové africké expedície, ktorých sa už on nedožil. Zomrel v malom mestečku na brehu Dunaja v Nagymarosi 4. januára v roku 1958. Dnes je v jeho dome zriadená životopisná expozícia a návštevnícke stredisko.

Pri príležitosti 140. výročia narodenia tohto významného rodáka bola v Leviciach 10. októbra 2021 odhalená jeho busta. Nachádza sa na ulici, ktorá nesie (ako inak) meno Kálmána Kittenbergera. 

Foto: internet, Tekovské múzeum